Bolo toho viac čo sa Hane nepáčilo. Vždy sa snažila byť pozitívna, no teraz jej to akosi nešlo. Bol to jeden z tých dní, ked ráno vstanete z postele a zakopnete nohou o nejaký kus nábytku. Bolí to. Hanu bolel celý život.
Prebudenie malu trpkú príchuť. Sny si skoro vôbec nepamätala, ale teraz si priala aspoň v jednom zotrvať na pár dní, týždňov či mesiacov.
Na stolíku vedľa postele mala uložené knihy, ktoré ju mali nejak motivovať. Kúpila si ich sama. Tri knižky. Mohlo byť ich viac. Aj tak by nepomohli. Iba by na ne mŕtvo zírala a priala si aby sa všetky tie krásne napísané myšlienky teleportovali do jej umierajúcej duše. Ževraj sa veci dejú v živote pre nejaký dôvod. Ževraj všetci máme nejakú karmu, ktorú si tu musíme odžiť.
Keby to bolo také jednoduché.
Pozrela na telefón. Nič. Presne ako jej život.
Spraví si kávu a sadne na záchod, nech sa aspoň niekde uľaví. Cestou na záchod znechutene pozrie na tenisky, ktoré by dnes mohli odbehnúť aspoň par kilometrov. Aj tenisky predsa musia oddychovať, pomyslí si.
O dve hodiny by mala začať pracovať. O celé dve hodiny. Čo dovtedy? V záchode ostať nemože.
Keď vychádza z dôvernej miestnosti, znovu zachytí známy pohľad tenisiek. Mala by ísť. Chvíľu stojí a rozmýšľa, že koľkokrát to už zažila. No nič. Má na to celý deň. Príde do kuchyne, urobí si ďaľšiu kávu. Žalúdok hovorí, že tiež by zniesol viac. Jogurt mu musi stačiť. A potom tá káva. Raňajky sa stávajú Haniným najkrajším momentom každého dňa.
Ako do seba dáva posledné lyžicky jogurtu, zapína počítač v očakávaní, že možno na sociálnej sieti ju čaká niečo milé. Pár zbytočných správ. No nič. Snáď sa to cez deň zlepší.
Uvedomuje si, že toto ráno už nič iné nevymyslí a tak začína pracovať. Práca jej vždy šla od ruky. Pri práci zabúda na to čo sa okolo nej (ne)deje.
Čas obeda ju opäť vráti k zabudnutej myšlienke. Tenisky čakajú, neodišli. Presviedča sa, že beh proste miluje a že jej to dodá trošku energie. No zároveň telo prikysnuté ku stoličke hovorí, že energia je tiež v chladničke. Hana dlho neváha a vyberá si druhú možnosť. Nie je o tom presvedčená, ale momentálne nemá chuť so sebou bojovať. Bojovala predsa posledne mesiace. Chlebík s masielkom je super. Asi je to posledný super pocit, ktorý dnes vôbec pocíti.
Po obede sa už s nechuťou vrhá opäť do práce. Stále dookola to isté. Občas skontroluje správy na sieti. Aj tie zbytočné ju už tešia. Kamošky sú super. Nevie si predstavit čo by bez nich robila.
O štvrtej zaklapne počítač, zistí, že ju tiež uberá o energiu. Neovládne sa a dáva si ďalší jogurt a je jej ľúto, že to je dnes posledný.
Sadne si na gauč, ešte stále v pyžame, a premýšľa...to je momentálne jediná vec, ktorú zvláda. Každú jednu myšlienku si prebere zo všetkých svetových strán. To isté robila aj včera. Vie, že premýšľanie jej nepomáha a vie aj to, že to isté bude robit aj zajtra.
Chvíľu pozerá na tie motivačné knihy a jednu si vezme do ruky. Otvorí ju na strane kde ma uloženú záložku. Už nemá ďaleko do konca. Snaží sa čítať, no akosi jej to nejde. Pri každom slove sa tupo zahľadí.
Zatvára knihu. Vlezie naspäť do postele a sľubuje si, že zajtra rano tie tenisky už nebude ignorovať.